<< Späť Lívia "Niennor" Kubíková
Dlh, I. časť
Na zaprášených stenách sa okrem hromady pavučín malo týčiť aj zopár obrazov. Henrich si tým už ale taký istý nebol. Chumáče prachu mohli pod sebou ukrývať veľa, no v tak veľkej budove, akou staré Mestské múzeum je, by mu pátranie trvalo snáď celú večnosť. No má úlohu. A tú, či chce alebo nie, musí splniť. Vôbec sa mu do nej nechce..
Prechádzal sa pomedzi všetky tie haraburdy, čo tu po požiari ostali. Niektoré boli obhorené úplne, niektoré len sčasti. Ktovie, prečo sa ich nepokúsili zreštaurovať, pomyslel si. „Henrich? Henrich!“ ozval sa hlasný výkrik. Henricha strhlo, a ako sa otáčal za hlasom zakopol o čosi, o čom by prisahal, že tam predtým nebolo. Ale tak, v tme sa ľahko niečo prehliadne, upokojoval sa.
„Čo ti šibe??“ Henrich veľmi potichu ohriakol príchodzého. „Čo ak tu niekto je? Ak by nás našiel, ktokoľvek, je po nás! Už si to uvedom, prosím ťa.“ „Aj ja ťa rád vidím,“ odpovedal nevzrušene muž oproti. Henrich neznášal Patrikove ironické poznámky. „No tak čo, máš?“ Patrik sa šibalsky usmial a siahol do kapsy. Jeho žiarivobiele zuby opäť zažiarili do tmy. Očividne našiel, čo hľadal. Predpažil ruku a pomaly otváral zaťatú päsť. „Leťte, moje milé, leťte..“ šepol a temnotu zrazu ožiarili malé svetlušky. Takto sa Patrik natiahol do kapsy ešte niekoľkokrát- kým tam nebolo svetlo prijateľné na pátranie a pritom nie veľmi veľké, aby ich neodhalilo. Obaja by však najradšej zabudli na to, čo uvideli. Tma predsa nikdy neskrýva nič dobré..