<< Späť Peter "Jeremy" Kučerka
Koniec jedného básnika
...vybrané z knižnice Spolku Gentlemanov...Autor: Wiliam z BrokHeartwillu
Venované: Tej, ktorú nadovšetko milujem...Jeden úžasný okamih. Pár bezcenných minút, ktoré trvajú ako večnosť. Všetko je skvelé. Hviezdy sa na nás pozerajú so štastím. Radujú sa z páru. Milencov okamihu, ktorích pery sú zopnuté v jednom dlhom bozku. Cítiš jej zrýchlený dych. Vonka fúka jarný vietor. Jej naskakuje husia koža. Nevieš, či je to zo zimy alebo z teba. Vnímaš jej pulz. Prispôsobil sa tvojmu. V jednu sekundu ste jedno. Jedna nádherná bytosť. Jej objatie z teba robí niekoho iného. Túžiš po nej. Musíš ju mať. Vieš, že si prekliaty. Už nikdy nič nebude ako pred tým. Ty už nebudeš ako pred tým.
Beh. Utekáš, lebo musíš. Počuješ jeho vytie. Ide ti o život. Tmavý les, v ktorom sa nachádzaš ti kladie prekážky. Ale ty musíš prežiť. Vlk, ktorý ťa prenasleduje je obrovský. Ešte nikdy si nepocítil taký strach. Vieš ak prestaneš bežať stane sa niečo zlé. Vonku padá dášť. A ty si práve zasta. Uvedomil si si pravdu. Útek nemá zmysel. Proste zastaneš a počkáš kým si po teba príde vlk a za ním madam Smrť. On zastal pred tebou. Vidíš jeho dych. Pozrieš sa mu do očí a on skočí. Je to najkrajší skok čo si videl.
Práve si sa zobudil. Si celý spotený, zadýchaný a zmetený. Tie nočné mory ťa prenasledujú už niekoľko dní. Vlastne od onoho pamätného večera s tou najkrajšou bytosťou. So ženou, ktorá si podmanila básnikovu dušu. Vďaka nej si znova začal písať. Vďaka nej máš tie nočné mory. Nevieš prečo. Od vtedy si ju nevidel. Ale cítiš jej vôňu. Cítiš jej dotyky na svojom tele. Cítiš jej bozky na svojich perách. Nemôžeš ju dostať z mysle.
Jar prichádza. Od stretnutia s ňou prešiel už mesiac. Musel si sa vrátiť do bežného života. Stále na ňu myslíš. Ale naučil si sa s tým žiť. V noci takmer nespíš. Stáva sa z teba postupne troska. Si ako duch. Už nežiješ iba prežívaš. Prechádzaš sa parkom a v tom ťa to zasiahlo. Ako blesk z jasného neba. Zbadal si ju so psom. Jej úsmev ťa zabolel. Vidíš, aká je štastná. Čo ťa zabolelo ešte viac je, že je s iným. On ju robí štastou. Venuješ jej dlhý smutný pohľad a chceš odísť. Ona ho zachytila a usmiala sa na teba. Utekáš preč. Musíš. Srdce ti bije. Vieš ak by si neutiekol, niečo v tebe zomrie.
Z domu už nevychádzaš. Iba píšeš a píšeš. Ako si pohrúžený do svojich básni vyruší ťa zvonec. Poštár. Nesie ti list. Si zmetený. Tebe nik nepíše predsa. Otvoril si list a vytiahol papier. Je prázdny. Iba jedna veta napísaná úhľadným takmer rozprávkovým písmom. Vieš, že ti ho poslala ona. Cítiš z toho listu jej vôňu. S čítaním listu ti puká srdce. Umieraš od žiaľu. Si básnik, ktorý sa zaľúbil. Si básnik, ktorý bol neštastný. Ona ťa zakliala jedným bozkom. A ty si sa dostal do pazúrov jej moci. Pomaly padáš na zem. Ako posledné ti prebehne mysľou jej obraz, jej vôňa a jej bozk na tvojich perách. Snáď nájdeš pokoj.
Na tom liste stálo:
„Nikdy to nemalo budúcnosť. Prepáč...“